Zdroj: turieconline.sk

Ľudovít Štúr a dobové liečebné metódy

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 Uhrovec – 12. 1. 1856 Modra) bol vedúcou osobnosťou slovenského národno-emancipačného hnutia v 1. polovici 19. storočia, širokej verejnosti známy predovšetkým kodifikáciou spisovnej slovenčiny. Ani jemu sa nevyhli vo väčšej či menšej miere rôzne choroby a v závere života tragická nehoda.

Prvá zmienka o liečbe Ľudovíta Štúra sa viaže k jeho štúdiu na nižšom gymnáziu v Rábe (dnešný Győr), kde Ľudovít študoval ako malý dvanásť až štrnásťročný chlapec. Liečba prebehla zaujímavým a kurióznym spôsobom. Ľudovít býval spolu so spolužiakom a kamarátom Jankom Kišom, tiež pôvodom z Uhrovca, v rodine debnára Františka Raka. Prostredie nebolo príliš zdravé, neďaleko sa nachádzal bitúnok, dom bol nízky, so zamrežovanými oknami a s väčším počtom obyvateľov.

Už počas prvého školského ročníka Ľudovít vážne ochorel. Keď sa choroba vystupňovala, Ľudovít, blúzniac z horúčky, vypýtal si víno. Janko Kiš splnil Ľudovítovi prianie a doniesol mu krčah vína z domáceho pivnice a horúčkou zmorený Ľudovít sa zhlboka napil a zaspal. Postup sa priebežne opakoval počas troch týždňov. Po pár dňoch choroby na príkaz profesora Petza, pacienta vyšetril i privolaný lekár, ktorý mu predpísal rôzne lieky, ktoré ale Ľudovít rozkázal vyliať a pokračoval vo vínovej kúre. Vínová kúra, zdá sa, zabrala.

Ďalšie zachované informácie o liečbe Ľudovíta Štúra sa viažu k jeho štúdiu v nemeckom univerzitnom meste Halle. Už pred odchodom na hallskú univerzitu, keď prišiel do rodného Uhrovca z bratislavského lýcea, sa matka Anna Štúrová obávala o synovo zdravie. „Len koža a kosť boli na ňom, náramné množstvo denných a nočných prác, mnohonásobné útrapy a bôle premohli napokon i túto mohutnú silu prírody” (Hurban: Ľudovít Štúr). V Halle sa vychudnutý a nezdravo vyzerajúci Ľudovít Štúr na zákrok profesorov dostal najprv do rúk fyziológov a lekárov, ktorí diagnostikovali celkové vyčerpanie. Naordinovali pravidelne striedať gymnastiku, šerm, jazdu na koni a cestovanie.

Pacient sa podrobil lekárskym odporúčaniam a telesne sa zotavil. Pohyb a športová aktivita výrazne prispeli k upevneniu telesnej konštitúcie Ľudovíta Štúra. Dnes populárna a rozšírená hipoterapia bola známa už v 19. storočí. Ľudovít Štúr sa neskôr stal majiteľom koňa. Ustajneného ho mal v Hlbokom, sprostredkovateľom bol Jozef Miloslav Hurban.

Zápis o úmrtí Ľudovíta Štúra pod číslom 4 v matrike ev. a. v. cirkvi v Modre. Z fotoarchívu SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra.

V r. 1849 a v r. 1850 sa Ľudovít zmieňuje o koňoch v listoch Hurbanovi. Dá sa predpokladať, že počas revolučných rokov 1848–1849 kone boli jedným z najvhodnejších a najrýchlejších dopravných prostriedkov hlavných predstaviteľov revolúcie. V liste Hurbanovi zo dňa 21. 8. 1849, Štúr píše krátku vetu: „Pošli kone pozajtra“ a o pár dní neskôr o konkrétnych dvoch: „Tátoša so Šaracom som zatrímau, lebo sa Jano velmi žaluváva že tje naše kone velmi trpja pri tích prípražních. Ak bys zajtrá dáke kone potrebuvau veť Brezová má a Tebe treba len rozkázať.”

Spomínaný Jano bol kočišom a meno koňa Šarac odkazuje na strakatého koňa kráľoviča Marka zo srbských národných piesní a podľa neho nazval Štúr svojho koňa, zmieňuje sa Jozef Ambruš, zostavovateľ Listov Ľudovíta Štúra II. Z ďalšieho listu Štúra Hurbanovi sa dozvedáme: “O môjho Tátoša, ktorjeho už aj odstaviť daj, hovoril som s Pavlovým dedkom (Fusek), a prosím ho, aby ho dal do dobrjeho mjesta k Šajánkovi alebo ku Kovárovi na opateru, ja za rok od neho … zaplatím…” Z uvedeného vyplýva, že Ľudovít Štúr bol majiteľom pravdepodobne až dvoch koní, prípadne ich spolumajiteľom s J. M. Hurbanom.

Do Modry sa presťahoval v roku 1851, aby sa postaral o deti – polosiroty po svojom staršom bratovi Karolovi, ktorý zomrel ako štyridsaťročný na suchoty hrdelné (tuberkulózu). Ľudovít onedlho odišiel na kratší, asi dvojtýždňový liečebný pobyt do Korytnice. V Modre, ako sám napísal, žil v „otupnosti”. Okrem brata zomreli postupne obaja rodičia aj Adela Ostrolúcka. Jeho depresívne stavy mu nezabránili naďalej literárne tvoriť. Známa je tragická smrť Ľudovíta Štúra po osudnej poľovačke v Modre. V akom stave sa nachádzal a ako ho liečili?

Ľudovít sa postrelil na poľovačke v modranskom chotári Šnaudy 22. decembra 1855. Ján Kalinčiak písal Jankovi Štúrovi, jeho najmladšiemu bratovi: „Braček Janko! Smutnú novinu a krátku. Ľudovít išiel dnes ráno na poľovačku, spadol, puške na chrbáte sa v páde natiahol kohútik a vystrelila jemu od dola hore do stavca stehenného a zlámalo mu tam kosti a vysotilo kosť stehnovú pri drieku. Na amputáciu teda neni čo pomyslieť. Jeho život stojí v Božích rukách pre brandt (otravu krvi) vždy sa chytiť mohúci. Dúfať možno, že vyjde, ale velice mnoho nádeje neni.“ A ďalej: „Jeho bolesť a útrapy sú hrozné. Kričí pri každom pohnutí, ba i keď sa nepohýňa, bo muskuly samy od seba sa trhajú (zucken) – Píšem Ti, akokoľvek. Zajtra idem sám do Prešporka pre lekárov – ktovie, či čo pomôžu?!”

Z Bratislavy naozaj prišiel lekár Mayer. Okrem neho sa o Štúra starali ďalší dvaja lekári z Modry – Gajary a Emres. Podľa laického opisu súčasníkov mu Gajary predpísal smradľavú zelenú vodu, čo bola pravdepodobne dezinfekcia, ktorá v rane pálila. Na radu opatrovateľa Michala Hýla mu ranu vymývali konským močom. Podrobný opis posledných dní Ľudovíta Štúra zanechal Daniel Lačný v spomienkovom článku Príspevok k životopisu Ľudovíta Štúra. Uverejnený bol v Slovenských pohľadoch v roku 1899.

Zraneného Ľudovíta striedavo opatrovali švagriná Rozina, Ján Kalinčiak, Daniel Lačný, jeho bývalí žiaci Ján Jaromír Mayer, Daniel Minich a Modrania Jozef Kuchta, Ondrej Lauda a Michal Hýl. V sobotu 12. januára 1856 si Ľudovít zranenú nohu (napriek zákazu lekára Gajaryho) nechal naťahovať, rana sa otvorila a začala krvácať. Vo večerných hodinách toho dňa zomrel. V matrike modranskej ev. a. v. cirkvi sa dozvedáme, že príčina úmrtia (nemoc, čili jiný spúsobnosti) Ľudovíta Štúra bola zemdlenost.

Pri pitve Štúrovho tela bol prítomný Daniel Lačný namiesto Janka Kalinčiaka, ktorý si netrúfol byť v tejto pozícii. Požiadal lekárov (Gajary, Emres) o kúsky výstrelom rozdrvených kostí. Žiadosti vyhoveli a Lačný dostal na pamiatku odštiepenú časť stehennej kosti a bedrový kĺb. Kosti sa v súčasnosti nachádzajú v zbierkach SNM – Etnografické múzeum v Martine a vystavené sú v expozíciách Múzea SNR na Myjave a Múzea Ľudovíta Štúra v Modre.

Zdroj: Lekárske noviny/ Sylvia Hrdlovičová

Z tejto hudobnej novinky majú Slováci zimomriavky. Hit má názov Korene (VIDEO)

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Neuveríte koho ocenili Krištáľovým krídlom: Pred pandémiou sme o nich ani netušili

Ivan Mihale

RODIČIA POZOR! Látka E171 vyrobená z nanočastíc( !) v potravinách vážne ubližuje vašim deťom aj vám! Šokuje Linhart (VIDEO)

Ivan Mihale

Smútočné parte Libušky Šafránkovej (†68): SILNÉ SLOVÁ na poslednú cestu!

Ivan Mihale